Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

Kedy argumentujeme?

Kedy argumentovať?

Argumentácia má miesto predovšetkým vtedy, ak chceme obhájiť z množstva viacerých možných riešení (myšlienok, rozhodnutí, postojov a pod.) to, ktoré je v porovnaní s ostatnými najlepšie. Ani jedna z možností nie je úplne zlá alebo úplne dobrá, pričom v argumentácii musíme tieto skutočnosti starostlivo preskúmať a zvážiť. 

 

Kedy neargumentovať?

Jestvujú aj také vysvetlenia, v ktorých má argumentácia limitované možnosti. Na mysli máme najmä objavovanie nových skutočností pomocou pozorovania a experimentuvyjadrenia osobných názorov a preferencií. Začnime osobnými názormi a preferenciami, ktoré vyjadrujeme výrokmi typu „Tento obraz sa mi páči.“ alebo „Milujem čokoládu.“. V ich prípade sa vyjadrujú preferencie, ktoré sú založené na rýdzo osobných dôvodoch: jeden osobný názor sa vysvetľuje iným, no vysvetľovanie nie je zdôvodnením (Fahnestock – Secor, 1990, s. 17). Navyše, niektoré osobné preferencie sú s nami natoľko spojené (napr. náboženská viera), že tvoria našu osobnosť, naše súkromie, ktoré nám nikto nemôže bezdôvodne narúšať alebo ho kritizovať. To však neznamená, že osobné presvedčenia sú tabu, veď je aj v našom záujme, aby boli správne a prijateľné. Preto môžu byť predmetom odôvodňovania, no to musí byť vedené citlivo, nesmie byť urážajúce a malo by byť vedené až po súhlase dotknutých osôb. Požiadavka argumentatívneho odôvodňovania by v tomto kontexte pôsobila nenáležite.

Avšak vyjadrenia začínajúce slovným spojeniami „mám rád“, „myslím si“ a pod. nemusia automaticky reprezentovať výroky, ktoré nepodliehajú argumentácii. V mnohých prípadoch je ich možné zmeniť do podoby, ktorá argumentáciu pripúšťa (Fahnestock – Secor, 1990, s. 19). Príkladom je tvrdenie „Verím, že demokracia nie je správne usporiadanie spoločnosti.“ Je takmer isté, že pri obhajobe tohto tvrdenia by sa neuvádzali výlučne osobné názory, a to najmä vtedy, ak by bola obhajoba verejná. Okrem osobných pocitov, presvedčení a názorov by museli kritici demokracie uviesť aj vecné, neosobné dôvody, inak by ich odôvodnenie nebolo presvedčivé. Mohli by uviesť jeden z tradičných a najstarších dôvodov proti demokracii, podľa ktorého má v demokracii každý hlas vo voľbách rovnakú váhu napriek tomu, že rozdiely medzi voličmi (napr. vo vzdelaní) sú veľké. A to je už dôvod, ktorý je možné podrobiť patričnej analýze.

Argumentácia stráca opodstatnenie aj v prípade objavovania nových faktov a skutočností, ktorých zdrojom sú pozorovanie a experiment (Fahnestock – Secor, 1990, s. 13). Pomocou argumentácie napr. nezistíme, akou rýchlosťou sa zvuk šíri vo vzduchu. Argumentácia sa pohybuje medzi dvoma pólmi: na jednej strane sú to objektívne skutočnosti založené na pozorovaní a experimentoch, na strane druhej súkromné, osobné pocity a názory. Pre úplnosť treba dodať, že ani územie medzi dvoma pólmi negarantuje úspešnú argumentáciu. Hoci sa nesporíme o fakty alebo osobné pocity, niekedy máme s diskutérom natoľko odlišné postoje, že argumentácia možná nie je. Argumentujúce strany sa musia zhodovať v prípade základných pojmov, kategórií a faktov, mnohé ich premisy môžu byť dokonca totožné, a predsa nemusia akceptovať rovnaké závery. Inak povedané, sporiace strany si musia rozumieť, hoci nemusia navzájom súhlasiť.

 

Fahnestock, J. – Secor, M. (1990): A Rhetoric of Argument. New York: McGraw-Hill Higher Education.