Falošné sorités argumenty

Falošné sorités argumenty zlyhávajú na probléme vágnosti jazykových výrazov, ktoré sú použité pri ich formulácii. Jazykový výraz je vágny vtedy, keď jeho použitie v určitom kontexte pripúšťa príliš mnoho prípadov, ktoré sa len nepatrne líšia, no pritom nie je jasné, či sa ich jazykový výraz týka. Tieto prípady sa nazývajú hraničnými prípadmi (Sinnott-Armstrong – Fogelin, 2010, s. 318). Napríklad o človeku, ktorý nemá na hlave ani jediný vlas, by sme bez váhania povedali, že je holohlavý, a o vlasáčovi zasa, že holohlavý nie je. Existuje však celá škála hraničných prípadov, pri ktorých nevieme s určitosťou povedať, či je človek holohlavý alebo nie.

Neostré hranice použitia pojmov bežne neprinášajú žiadne ťažkosti. Ak nás napríklad pri obede niekto požiada o štipku soli, neprinesieme celé vrece, ale podáme mu soľničku, a to aj napriek tomu, že nedokážeme povedať, koľko zrniek už nie je štipkou soli. Niekedy však hraničné prípady problémy spôsobujú. Ak použitie jazykového výrazu v určitom kontexte pripúšťa príliš širokú škálu hraničných prípadov, ktoré zabraňujú úspešnému a oprávnenému použitiu výrazu, tak o výraze môžeme povedať, že bol v danom kontexte použitý vágne (Sinnott-Armstrong – Fogelin, 2010, s. 318).

Klasickým príkladom falošných argumentov, ktoré zlyhávajú na probléme vágnosti, sú argumenty typu sorités. Grécke slovo „sorités“ nie je použité náhodou. Prvé známe argumenty tohto typu boli totiž sformulované v antickom Grécku a ich cieľom bolo ukázať, že postupným pridávaním jedného zrnka piesku k ďalšiemu zrnku nie je možné vytvoriť kopu (gr. soros) piesku (Sinnott-Armstrong – Fogelin, 2010, s. 320):

       (A1)  1. Jedno zrnko piesku nie je kopou piesku.

                2. Ak jedno zrnko piesku nie je kopou piesku, tak ani dve zrnká piesku nie sú kopou piesku.

                     Preto:

                3. Dve zrnká piesku nie sú kopou piesku.

 V ďalšom kroku by sme na argument (A1) nadviazali podobným argumentom:

        (A2) 1. Dve zrnká piesku nie sú kopou piesku.

                2. Ak dve zrnká piesku nie sú kopou piesku, tak ani tri zrnká piesku nie sú kopou piesku.

                     Preto:

                3. Tri zrnká piesku nie sú kopou piesku.

Na argument (A2) by sme mohli nadviazať ďalším a ďalším argumentom, až by sme nakoniec dospeli k záveru Z, že ani bilión zrniek piesku nie je kopou piesku. Záver Z je však nepravdivý, pretože ak by sme pred sebou mali nahromadených bilión zrniek piesku, bez váhania by sme hovorili o kope piesku. Ak je ale náš posledný argument, ktorý nás doviedol k záveru Z, deduktívne platný, tak nepravdivosť záveru Z musí byť prenesená na aspoň jednu jeho premisu. Bez ohľadu na to, ktorú premisu by sme obetovali, je zrejmé, že argument je nesprávny, keďže jeho záver je nepravdivý. Argumenty tohto typu porušujú princíp prijateľnosti.

Sinnott-Armstrong, W. & Fogelin, R. (2010): Understanding Arguments. An Introduction to Informal Logic. Wadsworth: Cengage Learning.