V prípade našich najobľúbenejších presvedčení sa bežne stáva, že ich považujeme za pravdivé, pretože neboli vyvrátené: nevyvrátené presvedčenia predsa môžu byť pravdivé. Na tom nie je ešte nič zlé. Keď však fakt, že presvedčenie nebolo vyvrátené, považujeme za dobrý dôvod v prospech pravdivosti presvedčenia, dopúšťame sa chybného úsudku: to, že je presvedčenie pravdivé, zdôvodňujeme tým, že nebolo vyvrátené, čiže tým, že o ňom (momentálne) nevieme, že je nepravdivé. Avšak neznalosť toho, že by presvedčenie bolo nepravdivé, nie je dostatočným dôvodom na záver, že je pravdivé. Tejto chyby sa napríklad dopúšťajú tí, ktorí veria, že UFO existuje, pretože sa nikomu nepodarilo dokázať opak, čiže to, že UFO neexistuje (pozri Bowell – Kemp, 2002, s. 135).

Rovnakej chyby sa však dopúšťajú aj tí, ktorí veria, že UFO neexistuje, pretože sa nikomu nepodarilo dokázať opak, čiže to, že UFO existuje. V takom prípade totiž považujú fakt, že výrok „UFO existuje.“ nebol potvrdený, za dobrý dôvod na to, aby o ňom tvrdili, že je nepravdivý. Svoje tvrdenie, že výrok je nepravdivý, zdôvodňujú teda tým, že výrok nebol potvrdený, čiže tým, že o ňom (momentálne) nevedia, že je pravdivý. Avšak nevedomosť o tom, či je výrok pravdivý, nie je dostatočným dôvodom na záver, že je nepravdivý.

Z uvedených príkladov vidieť, že v oboch prípadoch ide o rovnakú chybu, keď sa neznalosť považuje za dostatočné zdôvodnenie. Záver „UFO existuje.“ je v prvom príklade odvodený z predpokladu, že nevyvrátený výrok musí byť pravdivý. Záver „UFO neexistuje.“ je v druhom príklade odvodený z predpokladu, že nepotvrdený výrok je nepravdivý (pozri Bowell – Kemp, 2002, s. 134). Obidva predpoklady sú však chybné, čo znamená, že každý argument, ktorý také predpoklady zahŕňa vo svojich premisách, je falošným argumentom porušujúcim princíp dostatočnosti: to, čo sa v danom argumente považuje za dostatočné zdôvodnenie záveru, nie je v skutočnosti jeho dostatočným zdôvodnením.

 

Bowell, T. & Kemp, G. (2002): Critical Thinking: A Concise Guide. London: Routledge.