Argumentačná chyba ekvivokácie

Dvojznačnosť je, podobne ako vágnosť, bežnou črtou nášho jazyka: slová majú často viacero rôznych významov. Napríklad slovo „brat“ má jeden význam v kontexte rodinných vzťahov a iný význam v kontexte rehoľných pravidiel kláštorného života (Williams, 2011, s. 112). Okrem tejto sémantickej dvojznačnosti (ktorá je dôsledkom toho, že určité slovo má viacero významov) existuje aj syntaktická dvojznačnosť alebo amfibólia, ku ktorej dochádza vtedy, keď gramatika alebo syntax určitej vety dovoľuje túto vetu interpretovať viacerými spôsobmi (Sinnott-Armstrong – Fogelin, 2010, s. 334). Napríklad veta „Kamión zničil strom.“ môže byť interpretovaná tak, že kamión bol zničený stromom (napr. jeho pádom na kamión), ale aj tak, že strom (napr. vzácny a chránený) bol zničený kamiónom. Táto dvojznačnosť je pritom dôsledkom gramatickej stavby samotnej vety.

Keď sa dvojznačné slová alebo vety použijú na formulovanie argumentu, pričom nie je jasné, ktorý z ich významov sa má na mysli, dôsledkom je falošný argument založený na ekvivokácii, čiže na dvojznačnosti. Argumentačná chyba ekvivokácie vzniká teda vtedy, keď sa v rôznych častiach argumentu používa jeden a ten istý jazykový výraz v odlišných významoch. Výsledkom je falošný argument, ktorý porušuje princíp prijateľnosti a ktorého nesprávnosť sa dá odhaliť, keď je význam daného výrazu spresnený. Po odstránení dvojznačnosti výrazu totiž vyjde najavo buď to, že záver argumentu nevyplýva z jeho premís, alebo to, že niektorá z jeho premís je nepravdivá. Ukážeme si to na upravenom Martinichovom príklade (Martinich, 2005, s. 191):

      (A1)    1. Žiadny čin, o ktorom je rozhodnuté, nie je vykonaný dobrovoľne.

                 2. Jana je rozhodnutá, že pôjde na párty.

                      Preto:

                 3. Jana nepôjde na párty dobrovoľne.

V tomto prípade je očividné, že slovo „rozhodnutý“ sa používa v odlišných významoch. V premise 1 sa pod činom, o ktorom je rozhodnuté, rozumie čin, ktorý nie je vecou slobodnej voľby, kým v premise 2 sa slovami „je rozhodnutá“ má na mysli to, že Jana je odhodlaná (ísť na párty). Keď odstránime túto dvojznačnosť, dostaneme nasledujúci argument:

       (A2)    1. Žiadny čin, ktorý nie je vecou slobodnej voľby, nie je vykonaný dobrovoľne.

                  2. Jana je odhodlaná, že pôjde na párty.

                       Preto:

                  3. Jana nepôjde na párty dobrovoľne.

Hoci sú premisy 1 a 2 argumentu (A2) podľa všetkého pravdivé, problém spočíva v tom, že záver 3 z nich nevyplýva, pretože premisy 1 a 2 hovoria o obsahovo nesúvisiacich veciach, ktoré nemajú žiadny vplyv na záver 3. Pripíšme teda slovu „rozhodnutý“ z pôvodného argumentu (A1) rovnaký význam v obidvoch jeho premisách, aby záver argumentu z takto upravených premís už vyplýval:

       (A3)    1. Žiadny odhodlaný čin nie je vykonaný dobrovoľne.

                  2. Jana je odhodlaná, že pôjde na párty.

                       Preto:

                  3. Jana nepôjde na párty dobrovoľne.

Hoci v argumente (A3) záver 3 vyplýva z premís 1 a 2, problémom je premisa 1, ktorá je očividne nepravdivá: niektoré odhodlané činy vykonané dobrovoľne. Zvážme preto poslednú možnosť odstránenia dvojznačnosti slova „rozhodnutý“:

        (A4)    1. Žiadny čin, ktorý nie je vecou slobodnej voľby, nie je vykonaný dobrovoľne.

                   2. Janino rozhodnutie, že pôjde na párty, nie je vecou slobodnej voľby.

                        Preto:

                   3. Jana nepôjde na párty dobrovoľne.

Za ústretového predpokladu, že premisa 2 v argumente (A4) dáva zmysel, môžeme povedať, že záver 3 vyplýva z premís 1 a 2, avšak premisa 2 je nepravdivá: rozhodnutie je vždy vecou slobodnej voľby, a to aj vtedy, keď sme nútení vybrať si, pretože sme to my, kto si vyberie niektorú možnosť (alebo odmietne urobiť výber).

Odstránenie dvojznačnosti jazykových výrazov použitých pri formulovaní argumentu sa tak pri falošnom argumente založenom na ekvivokácii končí odhalením argumentačnej chyby. Buď sú premisy argumentu interpretované tak, že záver argumentu z nich vyplýva, avšak v tom prípade je aspoň jedna z premís nepravdivá (pozri argumenty A3 a A4), alebo je pravdivosť obidvoch premís zachovaná za tú cenu, že záver z premís nevyplýva (pozri argument A2). V obidvoch prípadoch je argument nesprávny.

 

Martinich, A. P. (2005): Philosophical Writing: An Introduction. Oxford: Blackwell Publishing, 3rd Edition.

Sinnott-Armstrong, W. & Fogelin, R. (2010): Understanding Arguments. An Introduction to Informal Logic. Wadsworth: Cengage Learning.

Williams, M. (2011): Problems of Knowledge. A Critical Introduction to Epistemology. New York: Oxford University Press.