Ako uviesť protipríklad k argumentu
Stratégia uvádzania protipríkladov k argumentom je v určitých aspektoch odlišná od stratégie uvádzania protipríkladov k tézam (výrokom). Sformulovať protipríklad k argumentu znamená sformulovať obsahovo nový argument s rovnakou formou, akú mal pôvodný argument, pričom z nového argumentu sa stane jasné, že obidva argumenty sú nesprávne. Argument je pritom nesprávny vtedy, keď jeho záver nevyplýva z jeho premís (t. j. je neplatný), alebo vtedy, keď sa medzi jeho premisami nachádzajú nepravdivé výroky.
To, že záver určitého argumentu nevyplýva z jeho premís, sa dá ukázať rôznymi spôsobmi. Ak sa ale autor textu rozhodne použiť stratégiu uvedenia protipríkladu, musí sformulovať nový deduktívne neplatný argument, z ktorého bude čitateľovi zrejmé, že deduktívne neplatným je aj pôvodný argument. Ukážeme si to na príklade, kde argument (A1) je pôvodným argumentom a argument (A2) je protipríkladom k (A1):
(A1) 1. Ak dva plus dva sú štyri, tak zem je guľatá.
2. Zem je guľatá.
Preto:
3. Dva plus dva sú štyri.
(A2) 1. Ak dva plus dva sú štyri, tak zem je plochá.
2. Zem je plochá.
Preto:
3. Dva plus dva sú štyri.
Predstavme si, že by čitateľ súhlasil s (A1), pretože výroky, z ktorých (A1) pozostáva, sú všetky pravdivé. Ďalej si predstavme, že by autor chcel vo svojom texte čitateľa upozorniť, že ak sú premisy 1 a 2 v (A1) pravdivé, neznamená to ešte, že je pravdivý aj jeho záver 3. Vytvorí preto protipríklad k (A1), čiže argument (A2), s ktorým čitateľ už nebude ochotný súhlasiť, pretože obsahuje nepravdivú premisu 2. Autor však upozorní čitateľa, že (A2) nezlyháva preto, že obsahuje nepravdivú premisu, ale preto, že keby aj jeho premisy 1 a 2 boli pravdivé, neznamenalo by to ešte, že je pravdivý aj jeho záver 3. V ďalšom kroku autor ukáže čitateľovi, že (A2) má rovnakú štruktúru ako (A1), čiže pravdivosť premís 1 a 2 v (A1) takisto nezaručuje pravdivosť záveru 3. V tomto okamihu by mal čitateľ pochopiť, že argument (A1) je rovnako neplatný ako (A2). (Oba argumenty sú príkladmi argumentačnej chyby potvrdenia konzekventu.)
Niekedy však protipríklad k argumentu neukazuje neplatnosť pôvodného argumentu, ale to, že niektoré z jeho premís sú nepravdivé. V takom prípade sa dá stratégia uvedenia protipríkladu k téze (výroku) kombinovať so stratégiou uvedenia protipríkladu k argumentu. Jednoducho sa ukáže, že výrok, ktorý je premisou pôvodného argumentu, je nepravdivý a argument je preto nesprávny, hoci je deduktívne platný. Na ilustráciu tohto postupu si pomôžeme príkladom, ktorý uvádza Martinich (2005, s. 116). Argument (A3) je príkladom východiskového argumentu. Argument (A4) je protipríkladom k (A3):
(A3) 1. Žena má právo robiť si so svojím telom, čo chce.
2. Chcený potrat je prípadom, keď žena robí niečo so svojím telom.
Preto:
3. Žena má právo na potrat.
(A4) 1. Žena má právo robiť si so svojím telom, čo chce.
2. Udrieť náhodného okoloidúceho je prípadom, keď žena robí niečo so svojím telom.
Preto:
3. Žena má právo udrieť náhodného okoloidúceho.
Oba argumenty sú deduktívne platné. Za predpokladu pravdivosti ich premís musia byť pravdivé aj ich závery. Protipríklad (A4) však vedie k zjavne nepravdivému záveru 3, preto aspoň jedna z jeho premís musí byť nepravdivá. Keď vezmeme do úvahy, že štruktúra oboch argumentov je rovnaká, zostane nám premisa 1, ktorú budeme ochotní označiť za nepravdivú, pretože premisa 2 v (A3) je triviálne pravdivá. (Chcený potrat je dozaista prípadom, keď žena robí niečo so svojím telom.) Uvedením protipríkladu (A4) sme teda ukázali, že (A3) je nesprávny, hoci je deduktívne platný. (Pre ďalšiu diskusiu pozri úlohu 2 v Cvičeniach a úlohách.)
Je však potrebné zdôrazniť, že vyvrátiť nejaký argument neznamená ukázať, že záver daného argumentu je nepravdivý. Záver kritizovaného argumentu môže byť pravdivý aj vtedy, keď sú niektoré z jeho premís (alebo aj všetky jeho premisy) nepravdivé. V poslednom uvedenom príklade môže byť záver argumentu, t. j. výrok „Žena má právo na potrat.“, pravdivý, ba dokonca môže byť aj záverom iného argumentu, ktorého premisy sú pravdivé. Sformulovaním protipríkladu sme teda ukázali „len“ toľko, že pôvodný argument, ktorý mal potvrdiť právo ženy na potrat, nie je správny, pretože obsahuje nepravdivú premisu. Nepravdivosť jeho premís však neohrozuje pravdivosť jeho záveru. Tá by bola ohrozená uvedením jednoznačného protipríkladu k záveru, nie protipríkladu k argumentu.
Podobne, ak sa autorovi vo svojom texte podarí ukázať, že nejaký argument je deduktívne neplatný, neznamená to, že ukázal nepravdivosť záveru daného argumentu. Záver deduktívne neplatného argumentu môže byť pravdivý bez ohľadu na to, či sú jeho premisy pravdivé alebo nepravdivé. Neplatnosť argumentu takisto neohrozuje pravdivosť jeho záveru. Ak by teda chcel autor vo svojom texte ukázať nepravdivosť nejakého záveru (t. j. nejakej konkrétnej tézy), to najlepšie, čo môže urobiť, je uviesť k nemu protipríklad, čiže použiť stratégiu uvedenia protipríkladu k téze.
Martinich, A. P. (2005): Philosophical Writing: An Introduction. Oxford: Blackwell Publishing, 3rd Edition.