Ako ukázať, že téza je absurdná
Argumentačná stratégia reductio ad absurdum je typická tým, že dovádza určitú skúmanú tézu do absurdnosti, čiže z nej deduktívne odvodí absurdný dôsledok, vďaka čomu je daná téza odmietnutá ako nepravdivá. Samozrejme, dôsledok odvodený zo skúmanej tézy musí byť jej skutočným, nie iba údajným dôsledkom a musí byť skutočne, nie iba domnelo absurdný (Sinnott-Armstrong – Fogelin, 2010, s. 387). Čo to znamená, že dôsledok určitej tézy je absurdný? Táto otázka je zásadná.
Predstavme si, že by sa autor vo svojom texte pokúšal obhájiť názor, že ľudské konanie je slobodné pomocou nasledujúceho argumentu (pozri Martinich, 2005, s. 124):
(A1) 1. Predpokladajme, že ľudské konanie nie je slobodné.
2. To by znamenalo, že ľudia nie sú zodpovední za svoje činy, čo je absurdné.
Preto:
3. Ľudské konanie je slobodné.
Z predpokladu 1, že ľudské konanie nie je slobodné, odvodil autor absurdný dôsledok 2, podľa ktorého ľudia nie sú zodpovední za svoje činy, vďaka čomu dospel k záveru 3, že ľudské konanie je slobodné. Problém spočíva v tom, že deklarovaná absurdnosť predpokladu, na ktorú sa spolieha autorov záver, sa dá spochybniť nasledujúcim argumentom:
(A2) 1. Predpokladajme, že ľudské konanie je slobodné.
2. To by znamenalo, že niektoré udalosti, menovite ľudské činy, nie sú zapríčinené, čo je však absurdné,
pretože všetky udalosti majú svoje príčiny.
Preto:
3. Ľudské konanie nie je slobodné.
V (A2) sa deklaruje absurdnosť presne opačného predpokladu ako predtým v (A1), a síce predpokladu, že ľudské konanie je slobodné. Výsledkom sú dva deduktívne platné argumenty (A1) a (A2) s dvomi vzájomne kontradiktorickými závermi 3. Pokiaľ by chcel autor stratégiu reductio ad absurdum použiť na obhajobu jedného alebo druhého záveru, musel by prísť s ďalším argumentom, ktorý by túto patovú situáciu vyriešil.
Kedy teda môžeme určitý dôsledok vyvodený zo skúmanej tézy oprávnene považovať za absurdný? Práve sme ukázali, že považovať dôsledok za absurdný vďaka jeho obsahu (čiže vďaka tomu, čo hovorí), môže byť problematické. V takých prípadoch je bežné, že sa rozvinie nekonečná diskusia, či skôr hádka, o tom, že určité predpoklady nie sú absurdné, pretože v skutočnosti nie sú nepravdivé, ale pravdivé. Navyše, ľudia sú omylní, a preto sa stáva, že napriek čistým úmyslom považujú určitý výrok z hľadiska jeho obsahu za očividne nepravdivý, hoci daný výrok je fakticky pravdivý. V stredoveku boli napríklad niektorí ľudia ochotní za názor, že Zem obieha okolo Slnka, upáliť „kacírov“ na hranici.
Inou možnosťou je považovať dôsledok vyvodený zo skúmanej tézy za absurdný vtedy, keď je protirečivý, čiže vtedy, keď je kontradikciou formy p v (~p). V takom prípade niet pochýb o tom, že skúmaná téza je nepravdivá, pretože ak z nej vyplývajú kontradiktorické dôsledky, tak musí byť nepravdivá, a pravdivá je jej negácia. (Pozri aj podkapitoly 2.4. a 2.5. v elektronickej verzii učebnice "Ako správne argumentovať, písať a diskutovať".)
Martinich, A. P. (2005): Philosophical Writing: An Introduction. Oxford: Blackwell Publishing, 3rd Edition.
Sinnott-Armstrong, W. & Fogelin, R. J. (2010): Understanding Arguments. An Introduction to Informal Logic. Belmont: Wadsworth Cengage Learning, 8th Edition.