Argumentačná stratégia rozlíšenia je veľmi užitočná, keď je potrebné jasne a presne vyjadriť odlišnosť medzi dvomi objektmi, ktoré sú pomenované určitou dvojicou termínov. Správne rozlíšenie sa vyznačuje dvomi vlastnosťami: a) je vyčerpávajúce a b) termíny, ktoré rozlišuje, sa navzájom vylučujú (Martinich, 2005, s. 96). To, že je rozlíšenie vyčerpávajúce, znamená, že rozlišuje dva termíny, z ktorých sa aspoň jeden týka každého objektu množiny, ktorej prvky chceme rozlíšiť. To, že sa termíny, ktoré sa rozlišujú, navzájom vylučujú, znamená, že na každý objekt danej množiny sa dá aplikovať len jeden z termínov. Napríklad množinu prirodzených čísel môžeme rozlíšiť na párne a nepárne čísla, kým rozlíšenie ľudí na pánov a sluhov by bolo zjavne nesprávne (z toho, že nie je vyčerpávajúce, ho usvedčujú napr. povaľači).

Akým spôsobom má autor rozlíšenia vo svojom texte zaviesť? Autor môže rozlíšiť určité objekty vo svojom texte tak, že buď charakterizuje ich odlišné črty, alebo uvedie konkrétne príklady. Rozlišovať pomocou príkladov znamená dovtedy uvádzať príklady, kým z nich nebude jasné, o rozlíšenie čoho autorovi ide. Napríklad marxistické rozlíšenie práce by vyzeralo takto: „Existujú dva typy práce: odcudzená a neodcudzená. Práca roľníka, robotníka a byrokrata je odcudzená. Práca remeselníka, básnika a štátnika je neodcudzená.“. Problémom tohto rozlíšenia je to, že nie je jasné kritérium, na ktorom je založené. (Prečo je napr. práca remeselníka neodcudzená? V čom sa tak zásadne líši napr. od práce roľníka či robotníka?)

Rozlišovať charakteristikou znamená uviesť kritérium rozlíšenia. Marxistické rozlíšenie práce založené na konkrétnom kritériu by vyzeralo takto: „Existujú dva typy práce: odcudzená a neodcudzená. Práca je odcudzená, keď pracujúci nemá úplnú kontrolu nad svojou prácou alebo nie je príjemcom jej všetkých výhod. Práca je neodcudzená, keď nie je odcudzená.“. Ak by po tomto rozlíšení autor dodal, že práca remeselníka je neodcudzená, kým práca roľníka či robotníka je odcudzená, čitateľ by mohol byť už ochotnejší súhlasiť. Preto sa odporúča oba spôsoby zavedenia rozlíšení kombinovať, čiže po rozlíšení charakteristikou uviesť aj rozlíšenie pomocou príkladov (Martinich, 2005, s. 98). Autor tak zvyšuje šancu, že čitateľ jeho rozlíšenie pochopí správne, čo môže vzápätí vyvolať aj čitateľov súhlas.

Pri rozlišovaní nejakých dvoch objektov by však autor mal mať na pamäti, že správne rozlíšenie je podmienené existenciou vlastnosti, ktorú určitý objekt buď má, alebo nemá. Bez reálneho rozdielu vo vlastnostiach je každé rozlíšenie nesprávne, resp. umelé. Napríklad v prípade marxistického rozlíšenia práce, ktoré sme práve opísali, je otázne, či vôbec existuje neodcudzená práca. Ktorý pracujúci má úplnú kontrolu nad svojou prácou alebo je príjemcom jej všetkých výhod? Je viac ako otázne, že takýmto pracujúcim je remeselník, básnik či štátnik, ako sa to uvádza v príkladoch uvedených skôr. Čitateľ môže mať teda oprávnený pocit, že marxistické rozlíšenie práce je jednoducho umelé, pretože niektorým objektom prisudzuje vlastnosti, ktoré dané objekty nemajú. Nech je to už akokoľvek, autor by mal rozlíšenia zavádzať nie vtedy, keď to nahráva pointe jeho textu, ale vtedy, keď je to oprávnené a nevyhnutné, čiže keď existujú vlastnosti, vďaka ktorým sa určité objekty líšia.

 

Martinich, A. P. (2005): Philosophical Writing: An Introduction. Oxford: Blackwell Publishing, 3^rd Edition.