Ako obhájiť zrevidovanú tézu

Niektorí autori sa neuspokoja s odvodením kontradiktorických alebo nepravdivých dôsledkov určitej tézy, ale chcú nájsť jej prijateľnú podobu a obhájiť ju pomocou argumentov. V takom prípade môžu využiť stratégiu dialektického usudzovania. Pre túto stratégiu je typické, že po sproblematizovaní pôvodnej tézy sa autor posúva k nejakej jej pozmenenej podobe, o ktorej sa dá predpokladať, že sa blíži k pravde viac ako pôvodná téza. V procese dialektického usudzovania sa teda postupne reviduje východisková téza pomocou podrobného skúmania jej dôsledkov. Ak autor zistí, že niektorý z jej dôsledkov je nepravdivý, má na výber z viacerých možností, ako pokračovať ďalej.

Po vyvrátení pôvodnej tézy sa môže autor napríklad rozhodnúť, že ju viac rozvinie a vytvorí tak jej silnejšiu verziu, novú tézu s väčším obsahom. Napríklad tézu S „Ľudia sú od narodenia slobodní.“ by mohol autor rozvinúť do podoby R „Ľudia sa rodia slobodní, no niektorí sa stávajú neslobodnými v dôsledku uplatnenia právnych zákonov.“. Nová téza R má väčší obsah ako téza S, pretože S z R vyplýva, avšak R nevyplýva z S. (Pre pojem vyplývania pozri časť Deduktívne platné argumenty.)

Inokedy sa autor môže naopak rozhodnúť, že východiskovú tézu svojho textu oslabí, teda, že vytvorí jej slabšiu verziu, novú tézu s menším obsahom. Napríklad tézu K „Každé ľudské konanie je slobodné.“ by mohol oslabiť do podoby N „Niektoré ľudské konanie je slobodné.“. O tom, že téza N má menší obsah ako téza K, svedčí fakt, že K z N nevyplýva. Autor pritom nemusí svoju tézu oslabiť až po zistení, že jej pôvodná podoba je neudržateľná. Oslabením určitej tézy môže vopred upozorňovať čitateľa na kontext, v ktorom treba danú tézu chápať. Ak autor napríklad napíše vetu „Človek je za svoje zámerné činy zodpovedný len za predpokladu, že neplatí determinizmus.“, tak čitateľ vie, v akom kontexte je autor ochotný obhajovať tézu o zodpovednosti človeka.

Prirodzene, autor sa môže rozhodnúť, že z východiskovej tézy nebude po jej vyvrátení akceptovať nič, ale prijme jej doslovnú negáciu. (Pre pojem negácie pozri podkapitolu 2.3.5. v elektronickej verzii učebnice "Ako správne argumentovať, písať a diskutovať".) Nech už však urobí ktorýkoľvek krok v dialektickom usudzovaní, vždy sa musí oprieť o argumenty, inak nepôjde o usudzovanie v pravom zmysle slova. Nestačí teda, ak autor vo svojom texte zneguje, rozvinie alebo oslabí východiskovú tézu. Autor musí čitateľovi ukázať aj to, že vie, prečo musí byť východisková téza znegovaná, rozvinutá či oslabená. To znamená, že musí čitateľovi pomocou argumentov ukázať, v čom je východisková téza chybná. V tom prípade môže využiť stratégiu uvádzania protipríkladov k téze. Ak bude jeho stratégia úspešná, čitateľ by mal pochopiť, na čom východisková téza stroskotala.

Ďalšou výhodou stratégie dialektického usudzovania je, že autor pomocou nej ukazuje čitateľovi aj to, prečo si o výslednej téze, ku ktorej revíziou východiskovej tézy dospel, myslí, že sa blíži viac k pravde. Dialektické usudzovanie totiž zahŕňa dôsledné preskúmanie rôznych alternatív k východiskovej téze, o ktorých autor na základe predložených argumentov zisťuje, že majú neprijateľné dôsledky. Výsledná téza, ktorú prezentuje čitateľovi ako prijateľnú, je však tézou, ktorá v jeho skúmaní obstála pred kritikou.

Samozrejme, autor sa môže mýliť a výsledná téza môže byť neprijateľná, podobne ako jej predchádzajúce verzie. Ak si čitateľ všimne chybu v autorovom usudzovaní alebo objaví protipríklad k autorovej výslednej téze, získava skvelý materiál na napísanie svojho vlastného odborného textu. Týmto spôsobom sa neustále obnovuje súboj argumentov za a proti rôznym tézam s cieľom nájsť uspokojivé riešenie počiatočného výskumného problému. Práve na to slúžia argumentačné stratégie písania odborných textov.