Ako analyzovať dôležité pojmy
Pomocou argumentačnej stratégie analýzy môže autor textu objasniť čitateľovi nutné a postačujúce podmienky použitia pojmov, ktoré sú kľúčové pre pointu jeho textu. Hoci je presná definícia termínu pojem predmetom ostrých sporov, nám postačí téza, podľa ktorej slová vyjadrujú pojmy. Napríklad slovo „lienka“ vyjadruje pojem, ktorému bežný užívateľ slovenského jazyka bez problémov rozumie, vďaka čomu za istých okolností dokáže aj identifikovať príslušný objekt, lienku, ak sa v jeho blízkosti vyskytuje. Bez nároku na presnosť definície by sme preto mohli pojmy chápať ako významy slov. Stratégia definovania má z tohto hľadiska blízko k stratégii analýzy: definícia vyjasňuje pojmy (významy slov), analýza objasňuje nutné a postačujúce podmienky ich použitia. Teraz sa pozrieme bližšie, čo to znamená.
Analýza pozostáva z dvoch častí. Jednou jej časťou je objasňovaný pojem. Jej druhá časť vysvetľuje objasňovaný pojem tak, že ho buď rozloží na časti, alebo ho uvedie do vzťahu k iným pojmom. Túto druhú časť analýzy budeme zjednodušene nazývať objasňujúca časť analýzy. Na to, aby bola analýza určitého pojmu správna, je potrebné, aby jej objasňujúca časť špecifikovala nutné a postačujúce podmienky použitia objasňovaného pojmu. Nutné podmienky použitia objasňovaného pojmu sú také, ktoré musí objasňujúca časť analýzy vyjadrovať, aby vystihla objasňovaný pojem. Napríklad človek (objasňovaný pojem) musí byť organizmom (objasňujúca časť analýzy), avšak nie každý organizmus je človekom. Analýza, podľa ktorej je človek organizmom, by preto nebola správna, pretože by špecifikovala iba nutné, nie však postačujúce podmienky použitia objasňovaného pojmu (Martinich, 2005, s. 100).
To, že má objasňujúca časť analýzy špecifikovať postačujúce podmienky použitia objasňovaného pojmu, znamená, že má vyjadrovať podmienky, ktoré zaručujú vystihnutie objasňovaného pojmu. Napríklad, ak má niekto 10 miliónov v banke (objasňujúca časť analýzy), je síce bohatý (objasňovaný pojem), avšak bohatý je aj vtedy, keď má 10 ton zlata v pivnici. Keby sme teda chceli boháča charakterizovať ako človeka s 10 miliónmi v banke, museli by sme čeliť námietke, podľa ktorej je naša analýza nesprávna, pretože uvádza postačujúce, no nie nutné podmienky použitia objasňovaného pojmu, t. j. významu slova „boháč“ (Martinich, 2005, s. 100).
Pri analýze určitých pojmov sa autori často dopúšťajú rôznych chýb. Ich analýzy môžu byť príliš slabé alebo, naopak, príliš silné, prípadne aj slabé, aj silné zároveň. Niekedy je analýza dokonca kruhová, čo je však chyba, ktorej sa dopúšťajú skôr začiatočníci ako pokročilí autori. Týchto chýb sa môže autor dopustiť aj pri definovaní, pretože definícia je lingvistickým náprotivkom analýzy. Pozrime sa v skratke na každú zo spomínaných chýb.
Analýza je príliš slabá vtedy, keď nejaký pojem spĺňa podmienky vyjadrené v objasňujúcej časti analýzy, no pritom nespadá pod objasňovaný pojem. Napríklad veta „Starý mládenec (objasňovaný pojem) je neženatý muž (objasňujúca časť analýzy).“ (Martinich, 2005, s. 104) je nesprávnou analýzou pojmu starý mládenec, pretože mladí chlapci nie sú starými mládencami, hoci sú neženatými mužmi. Táto analýza by teda bola príliš slabou, čiže chybnou analýzou. Podobný osud by stihol aj príklad chybnej analýzy uvedený skôr: „Človek je organizmus.“, pretože pes alebo mačka sú takisto organizmy.
Analýza je príliš silná vtedy, keď existuje taký prípad objasňovaného pojmu, ktorý nespĺňa všetky podmienky vyjadrené v objasňujúcej časti analýzy. Charakteristika boháča, ktorú sme uviedli („Boháč je človek s 10 miliónmi v banke.“), je prípadom silnej, čiže chybnej analýzy, pretože boháčom je aj človek, ktorý má 10 ton zlata v pivnici. Iným príkladom príliš silnej analýzy môže byť veta: „Starý mládenec (objasňovaný pojem) je nikdy neženatý dospelý muž, ktorý hrá tenis (objasňujúca časť analýzy)“ (Martinich, 2005, s. 104). Táto analýza je nesprávnou, pretože existujú aj takí starí mládenci, ktorí nehrajú tenis. Kombináciou oboch chýb dostaneme dvojnásobne chybnú analýzu, ktorá bude príliš slabá a príliš silná zároveň. Napríklad: „Starý mládenec je neženatý muž, ktorý hrá tenis“ (Martinich, 2005, s. 105).
Analýza je kruhová vtedy, keď sa objasňovaný pojem objavuje v objasňujúcej časti analýzy. Ak by napríklad autor textu chcel proces mrznutia objasniť pomocou vety „Mrznutie (objasňovaný pojem) je to, čo sa deje s kvapalinou, keď zamŕza (objasňujúca časť analýzy).“ (Martinich 2005, 102), tak by sme mu právom mohli vytknúť, že jeho analýza nič neobjasňuje, pretože ak čitateľ nerozumie významu slova „mrznutie“, darmo mu ho budeme objasňovať pomocou slovesa „zamŕzať“. Chyba tejto analýzy teda spočíva v tom, že neplní úlohu, ktorú má správna analýza plniť. Úlohou analýzy je objasniť objasňovaný pojem pomocou pojmov obsiahnutých v objasňujúcej časti analýzy, avšak v uvedenom príklade je, naopak, pochopenie pojmov figurujúcich v objasňujúcej časti analýzy podmienené chápaním objasňovaného pojmu. Ak by však čitateľ rozumel objasňovanému pojmu, nebola by potrebná jeho analýza.
Martinich, A. P. (2005): Philosophical Writing: An Introduction. Oxford: Blackwell Publishing, 3rd Edition.